Derealizácia – život za sklenenou stenou

Predstavte si, že sa jedného dňa prebudíte do sna. Ste oddelení od okolia neviditeľnou existenciálnou bublinou. K blízkym osobám necítite emocionálne významné puto. Svet je ako z filmu, predstavuje alegóriu na skutočný život, je zahmlený, zdeformovaný, tlmený a umelý. Nedokážete preraziť túto neviditeľnú neexistenciu a vrátiť sa späť do reality v takej sile, ako ste ju pociťovali pred tým. Toto je matná charakteristika sveta ľudí prežívajúcich derealizáciu.

Derealizácia a jej charakteristika

Derealizácia je psychický stav, kedy sa pacient cíti oddelený od svojho okolia (prirovnávaný k pocitom prežívania sveta ako zo sna alebo z filmu). Aj napriek pocitu neskutočna, si je postihnutá osoba vedomá, že to čo prežíva nie je normálne. Derealizácia sa takmer vždy začína v neskorom detstve alebo v skorej dospelosti (okolo 16 rokov). Jej epizódy sa môžu skončiť o niekoľko minút alebo sa natiahnú na celé mesiace. Derealizácia sa takmer vždy vyskytuje zároveň s depersonalizáciou, čo je tak isto psychický stav spôsobujúci pocity odlúčenie, nie od okolia, ale konkrétne od vášho vlastného tela, myšlienok a pocitov.

TIP pre vás:Ste pod neustálym stresom? Máte problémy s depresiou?? Neustále pociťujete intenzívnu úzkosť?StressFix je unikátny preparát zložený z  extrahovaných prírodných zložiek, ktorého cieľom je znižovať stres✔️, odbúravať úzkostné stavy✔️ a hlavne pomôcť pri liečbe depresie✔️. Pozrite si viac o Stressfix-e➡️  alebo si pozrite jeho zloženie?.

Derealizácia môže byť samostatne diagnostikovaným syndrómom (depersonalizačno-derealizačný syndróm), ale aj symptómom inej psychickej poruchy. Najčastejšie indikuje ochorenia ako panická porucha, depresívna porucha, obsesívno-kompulzívna porucha, sociálna fóbia, poruchy osobnosti, schizofrénia, epilepsia, migrény, kraniocerebrálne úrazy, mozgové nádory, vestibulárne ochorenia, Meniérova choroba, roztrúsená skleróza a akútnaintermitentná porfýria.

Stav derealizácie prežilo raz za život 26-74% populácie, ale len 2% ľudí ju zažíva opakovane, čo vedie k diagnostikovaniu derealizácie ako samostatnému syndrómu. Epidemiologické prieskumy ukazujú, že miera celoživotnej prevalencie postihnutých jedincov je medzi 26 a 74% a medzi 31 a 66% v čase traumatickej udalosti.

Príznaky derealizácie

Depersonalizačno-derealizačný syndróm slovami pacienta

Pre lepšie pochopenie derealizácie, ako skutočného psychického problému, je nasledujúci text psychiatra W. Griesngera vykreslením jeho osobných pocitov. Tento text je prvým verejne zaznamenaným opisom syndrómu, ktorý bol publikovaný pol storočie pred lekárskym opisom depersonalizácie a derealizácie.

„Stále konštante trpím; už v živote nemám chvíľu pohodlia, nezažívam ľudské
city. Napriek tomu, že som obklopený tým, čo má činiť môj život šťastným a spokojným, pre
mňa je fyzicky nemožné to cítiť a vychutnávať si to. Popri všetkom, i v najjemnejšom
pohladení od mojich detí nachádzam len horkosť; aj keď ich pokryjem bozkami, medzi
našimi ústami stále niečo zostáva a táto hrozná vec mi bráni od všetkých pôžitkov života.
Moje bytie už nie je kompletné. … Každá časť môjho ja akoby bola odo mňa oddelená a už
mi nedovolila žiadneho citu. Táto nemožnosť zdá sa byť závislou na tej priepasti, ktorú
vnímam vpredu v hlave a zároveň zmenšenej senzitivite po celom mojom tele. Takto sa mi
zdá, že nikdy skutočne nedosiahnem na predmety, ktorých sa dotýkam. Už viac necítim
prítomnosť vzduchu, keď dýcham… Moje oči a duša si uvedomujú veci ktoré vidím, ale ich
precítenie mi úplne chýba.“

Ako derealizácia vzniká

Presné príčiny vzniku poruchy nie sú známe. Ide pravdepodobne o súhru environmentálnych a genetických faktorov, ako pri väčšine iných psychických porúch. Niektorí ľudia sú viac náchylní na vznik a prejavy derealizácie ako iní. Ide najmä o ľudí, ktorí v detstve prežili traumatické zážitky, spôsobujúce vážne emocionálne následky. Spúšťačom epizód derealizácie môže byť:

Derealizácia a rizikové faktory

V rozsiahlej štúdií publikovanej vo vedeckom žurnály BMC Psychiatry, sa pracovalo s 223 pacientmi, ktorým bol diagnostikovaný syndróm depersonalizácie a derealizácie, za účelom vymedzenia určitých charakteristických znakov typických pre ľudí so syndrómom depersonalizácie a derealizácie. Sú to nasledujúce:

Dá sa derealizácia liečiť?

Existujú prípady ľudí, ktorí sa postupne z epizód derealizácie zotavili sami. Iní sa naučia z derealizácie sami vrátiť späť do normálneho vnímania sveta. Väčšina pacientov si vyžaduje odbornú pomoc, najme v prípadoch, kedy je traumatický spúšťač veľmi vážny, alebo sú prítomné pridružené depresie a úzkosti. Číslo jedna pri výbere spôsobu liečenia je psychoterapia (kognitívno-behaviorálna terapia, psychodynamické smery). Neskôr sa predpisujú antidepresíva (SSRI – fluoxetine, klomipramin, lamotrigin, klonazepam a karbamazepín, klonazepam a citalopram, naloxon, naltrexon).

Často sa pýtate:

Čo je derealizácia?

Derealizácia je psychický stav, kedy sa pacient cíti oddelený od svojho okolia (prirovnávaný k pocitom prežívania sveta ako zo sna alebo z filmu). Aj napriek pocitu neskutočna, si je postihnutá osoba vedomá, že to čo prežíva nie je normálne. Derealizácia sa takmer vždy začína v neskorom detstve alebo v skorej dospelosti (okolo 16 rokov). Jej epizódy sa môžu skončiť o niekoľko minút alebo sa natiahnú na celé mesiace. Derealizácia sa takmer vždy vyskytuje zároveň s depersonalizáciou, čo je tak isto psychický stav spôsobujúci pocity odlúčenia, nie od okolia, ale konkrétne od vášho vlastného tela, myšlienok a pocitov.

Aké sú príčinu vzniku?

Presné príčiny vzniku poruchy nie sú známe. Ide pravdepodobne o súhru environmentálnych a genetických faktorov, ako pri väčšine iných psychických porúch. Niektorí ľudia sú viac náchylní na vznik a prejavy derealizácie ako iní. Ide najmä o ľudí, ktorí v detstve prežili traumatické zážitky, spôsobujúce vážne emocionálne následky. Spúšťačom epizód derealizácie je väčšinou zvýšený stres alebo strach, demencia, drogová závislosť, schizofrénia, záchvaty paniky, depresia, amnézia, disociatívne poruchy, traumy a posttraumatická stresová porucha.

V čom spočíva liečba?

Existujú prípady ľudí, ktorý sa postupne s epizód derealizácie zotavili sami. Iní sa naučia z derealizácie sami vrátiť späť do normálneho vnímania sveta. Väčšina pacientov si vyžaduje odborná pomoc, najme v prípadoch kedy je traumatický spúšťač veľmi vážny, alebo sú prítomné pridružené depresie a úzkosti. Číslo jedna pri výbere spôsobu liečenia je psychoterapia (kognitívno-behaviorálna terapia, psychodynamické smery). Neskôr sa predpisujú antidepresíva (SSRI – fluoxetine, klomipramin, lamotrigin, klonazepam a karbamazepín, klonazepam a citalopram, naloxon, naltrexon).

Kombinácia derealizácie a drog – ako sa prejavuje?

Pacienti s deralizáciou si ju často vysvetľujú ako nevratné poškodenie mozgu spôsobené drogami. Takéto interpretácie sa stávajú ohrozujúcimi a ďalej majú za následok spúšťanie pocitov úzkosti a straty kontroly, čo opätovne zosilňuje depersonalizáciu a derealizáciu, pričom nemusí byť nezvratne pravda, že derealizácia bola spustená užívaním drog. Avšak užívanie nelegálnych drog je považované za jeden zo spúšťačov derealizácie. Ide najmä o tetrahydrokanabinol, halucinogény, ketamín, MDMA a halucinogénnu šalviu. Marihuana môže vyvolať nástup panických atakov a depersonalizačno-derealizačný syndróm zároveň.

Kombinácia deralizácie a psychických ochorení – ako sa prejavuje?

Derealizácia môže byť samostatne diagnostikovaným syndrómom (depersonalizačno-derealizačný syndróm), ale aj symptómom inej psychickej poruchy. Najčastejšie indikuje ochorenia ako panická porucha, depresívna porucha, obsesívno-kompulzívna porucha, sociálna fóbia, poruchy osobnosti a schizofrénia. Vyskytuje sa zároveň s depersonalizáciou (pocity odlúčenia od vlastného tela, od vlastnej osoby).

Zdroje:

1. Mayo Clinic Staff. (2017, Máj 16). Depersonalization-derealization disorder. Mayo Clinic. Dostupné na: https://www.mayoclinic.org/diseases-conditions/depersonalization-derealization-disorder/symptoms-causes/syc-20352911
2. Casarella, J. (2019, December 20). Derealization Explained. WebMD. Dostupné na: https://www.webmd.com/mental-health/mental-derealization-overview#1
3. Hunter, E. C. M., Sierra, M., David, A. S. (2004). The epidemiology of depersonalisation and derealisation. Social Psychiatry and Psychiatric Epidemiology, 39, 9-18. https://doi.org/10.1007/s00127-004-0701-4
4. Michal, M., Adler, J., Wiltink, J. (2016). A case series of 223 patients with depersonalization-derealization syndrome. BMC Psychiatry, 16(203). https://doi.org/10.1186/s12888-016-0908-4
5. Sierra, M. (2009). Depersonalization: a new look at a neglected syndrome. Cambridge: Cambridge University Press.
6. Orlovská, S. (2014). Prežívanie zmyslu života u osôb so symptómami depersonalizácie a derealizácie. [Diplomová práca, Masarykova Univerzita].